Dominika Kenížová
„ Tri slová, obyčajné slová ... Nie si sám ... “
Bozk... objatie... úsmev... pohladenie... slza... strach... láska...
Niekto múdry raz povedal : "Nevadí, ak sa na ceste života potkneš, pretože je to znak, že kráčaš". A ja sa snažím vždy kráčať s úsmevom na tvári :-) Zoznam autorových rubrík: Sme takí, akí sme :-), Múdrosti a protesty počas štúd, Čo o mne prezradia tieto riadk, Moje obyčajné dni ako na dlani, Súkromné, Nezaradené
Bozk... objatie... úsmev... pohladenie... slza... strach... láska...
Som egoista... Som rasista... Som človek s predsudkami, ale stále „len“ človek.
„Opäť je to tu.“ Premýšľam, po čom by mohli moji blízki tajne túžiť a čo z toho by som im vedela splniť.
„Asi potrebujeme spoločnosť.“ vravím si dnes opäť možno už po tisíci krát v mojom živote.
Ak chcem príjemne stráviť čas, porozprávať sa s kamarátmi alebo ochutnať niečo mňam, viem, kam ma takmer vždy zavedú moje nohy.
" Dnes mi to opäť došlo ! " Nie je to pekný výraz, ale hodil sa asi najviac zo všetkých, ktoré poznám.
„ Mám kamarátov, že ich nespočítam, ani keby som sa veľmi snažila.“ Tak toto by som nikdy nemohla povedať.
Pomaly umiera. Ešte má nádej, ale tá každú sekundu bledne viac a viac. Hýbe sa pomaly, v snahe nájsť si cestičku len pre seba, bez prekážok. Veď každý by chcel, aby tá jeho cesta bola čo najdlhšia a najbezpečnejšia.
Keď sa hovorí o svedomí, prvé, čo mi napadne, je svedomie bez poškvrny, ale zároveň si spomeniem na lži, klamstvá, podvody a iné negatívne javy, ktoré nás neustále obklopujú. Preto som sa rozhodla preniesť svoje názory na papier a pokúsiť sa presvedčiť o nezmyselnosti týchto negatívnych prejavoch našej ľudskosti aj vás. Čo človek skutočne vlastní?
Hovoriť alebo písať o niečom tak blízkom alebo verejne známom, ako je škola a všetko s ňou súvisiace, je veľmi ťažké. Mala som obdobie vo svojom živote, keď by som povedala, že učitelia a žiaci by mali byť rovnocennými partnermi, ale dnes už nie. Dnes si myslím, že učiteľ, samozrejme nie každý, je alebo by mal byť autoritou. Ak nič viac, slušnosť nám káže, byť zdvorilí k osobám od nás starším. A tými učitelia sú. Úplná voľnosť by vôbec nebola prínosom. Tak ako ja, všetci dozrievame a stávame sa múdrejšími. V období detskej „hlúposti“ by v prostredí úplnej voľnosti neboli všetci ochotní učiť sa a už vôbec nie poslúchať učiteľov. Ale keď už máme „dosť rozumu“, treba nás nechať rozhodovať o našom živote aj za cenu toho, že urobíme chyby s tým súvisiace. Pri rozhodovaní nás možno poučiť, ale nenásilnou a priateľskou formou.
„ Óóóóó bože, opäť mi ujde pred nosom autobus. To nie je možné. “ Vravím si v niektoré, nie celkom vydarené dni. Človek sa ponáhľa, snaží sa prísť na čas, robiť veci podľa plánu a hlavne správne... a ono to jednoducho nejde. Prečo je v podobných chvíľach také ťažké nájsť niečo pozitívne, nejaký svetlý bod v tme, aj pre človeka ako som ja, ktorý sa snaží zdvihnúť ľuďom náladu aspoň úsmevom? Ale usmievať sa, ak sa mi nič v tej chvíli nedarí, je skutočne náročné, ak nie priam nemožné.