reklama

Skutočne sme niekedy takí zlí ?

„ Óóóóó bože, opäť mi ujde pred nosom autobus. To nie je možné. “ Vravím si v niektoré, nie celkom vydarené dni. Človek sa ponáhľa, snaží sa prísť na čas, robiť veci podľa plánu a hlavne správne... a ono to jednoducho nejde. Prečo je v podobných chvíľach také ťažké nájsť niečo pozitívne, nejaký svetlý bod v tme, aj pre človeka ako som ja, ktorý sa snaží zdvihnúť ľuďom náladu aspoň úsmevom? Ale usmievať sa, ak sa mi nič v tej chvíli nedarí, je skutočne náročné, ak nie priam nemožné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Našťastie, takýchto dní, nezažívam príliš veľa. Ale naopak, práve v dni, keď sa cítim ako z inej planéty, veselá medzi zachmúrenými tvárami, pomaly si vykračujúca ulicou, zatiaľ čo do mňa vrážajú neskutočne sa ponáhľajúci neznámi, uvedomujem si, akí vieme byť zlí a ako nás hocijaký malý problém dokáže úplne a nemilosrdne pohltiť.Takéto niečo sa mi práve pred pár dňami stalo. Mala som príjemne načatý deň, trávila som čas s kamarátkou a po pár hodinách túlania sa po Starom meste našej krásnej Bratislavy, som sa pomalým krokom poberala domov. Keďže bývam na druhom brehu Dunaja, mierila som na autobusovú zastávku. Ale vo vrecku kabáta mi akosi chýbali cestovné lístky, tak som sa najskôr musela zastaviť v novinovom stánku. Na tom nie je nič zvláštne, ja viem. To som si myslela v tej chvíli aj ja. V dobrej nálade som si z uší vybrala slúchadlá mp3 prehrávača a na chvíľu prerušila skvelú pieseň, aby som počula aj pani predavačku v stánku. No, ale nebola som jediná, kto mal záujem o kúpu niečoho dôležitého. Pri okienku stálo dievčatko, odhadujem tak 10 ročné, ktoré usilovne, s nie najlepšími matematickými schopnosťami, vyberalo z peňaženky, vreciek a aktovky, mince všetkých hodnôt. Túžilo po nejakom časopise, názov som si nevšimla, ale boli k nemu pribalené ružové korálky, čo môjmu zraku neuniklo. Toto zjavne veľmi namáhavé počítanie trvalo približne päť minút, keď sa odrazu pani za okienkom, takmer posunkami, snažila upútať moju pozornosť a spýtala sa, čo si želám. Prvé, čo mi napadlo bolo, že sa nikam neponáhľam a pokojne počkám aj niekoľko ďalších minút. Zostala mojou odpoveďou zjavne zaskočená, ale opäť sa začala venovať sledovaniu zložitých matematických operácií, ktoré sa pred ňou odohrávali. Vtedy som si uvedomila, že sa mi zozadu do chrbta zabodáva pár trochu nahnevaných a nedočkavých očí, ktoré patrili nejakej staršej pani. Asi sa ponáhľala viac ako ja. Po pár minútach čakania, sa konečne dospelo k správnemu výsledku. Dievčatko víťazoslávne skríklo: „ 65 “! Bolo to naozaj milé. Toľké úsilie vie človek vynaložiť, keď po niečom túži. Pani v stánku peniaze v priebehu pár sekúnd prepočítala a spolu s veľkým výdychom vložila mladej slečne do rúk pripravený časopis. Obe sa na seba pozreli a rozlúčili. Keď som pristúpila k okienku a chcela si vypýtať moje „vytúžené“ cestovné lístky, nedostala som sa niekoľko minút ani k slovu. Dozvedela som sa, že toto dievčatko sa na časopis chodilo pozerať každý deň, ale nikdy nemalo dosť peňazí. Až dodnes. A potom to prišlo. Táto milá pani mi povedala slová, ktoré ma na jednej strane veľmi potešili a na strane druhej, vyľakali: „ Taký ako vy, je jeden z tisíc. Keby boli ľudia takýto trpezliví a ohľaduplní častejšie, bolo by všetko krajšie. “ Toto nie je chvála, ale skôr výstraha. Keď si uvedomím, že som nič zvláštne nespravila, ale vlastne to takmer nikto z nás alebo veľmi zriedka robíme, je to strašidelné. Tá staršia pani za mnou hrala všetkými farbami, pravdepodobne od zlosti, keď som odchádzala, takže jej tie slová nepovedali nič. Ale keby sme sa nad tým skúsili občas zamyslieť a využívali to, čo nás od detstva učili, skutočne by boli veci krajšie a pozitívnejšie. Veď, čo nás stojí jeden úsmev, slovko prosím alebo ďakujem? Ja myslím, že vôbec nič. A ak si nenájdeme čas na takéto prirodzené veci, potom nemáme čas vôbec na nič. Výhovorky typu, ponáhľam sa, nemám čas, neprijímam, pretože čas nie je náš pán, ale mal by byť náš spojenec. Preto by sme sa ho mali naučiť skrotiť a prispôsobovať našim snom a potrebám. Skúsme teda nebyť takí zlí.

Dominika Kenížová

Dominika Kenížová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Niekto múdry raz povedal : "Nevadí, ak sa na ceste života potkneš, pretože je to znak, že kráčaš". A ja sa snažím vždy kráčať s úsmevom na tvári :-) Zoznam autorových rubrík:  Sme takí, akí sme :-)Múdrosti a protesty počas štúdČo o mne prezradia tieto riadkMoje obyčajné dni ako na dlaniSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu