reklama

SENECA : „Viac sa bojíme o svoju povesť ako o svoje svedomie.“

Keď sa hovorí o svedomí, prvé, čo mi napadne, je svedomie bez poškvrny, ale zároveň si spomeniem na lži, klamstvá, podvody a iné negatívne javy, ktoré nás neustále obklopujú. Preto som sa rozhodla preniesť svoje názory na papier a pokúsiť sa presvedčiť o nezmyselnosti týchto negatívnych prejavoch našej ľudskosti aj vás. Čo človek skutočne vlastní?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (31)
Obrázok blogu

Sú to azda veci, majetok, peniaze, ľudia? Nie! Sú to len „veci“ v nás. Máme ich všetci, ale nie každý si ich dokáže vážiť, čo považujem za jeden z veľkých problémov súčasnosti. Nie sú naše vlastnosti, schopnosti, city, myšlienky, sny, túžby, svedomie to jediné, čo je skutočne naše a čo nám patrí? Vlastnosti, city, myšlienky, či postoje je možné meniť a formovať aj vplyvom prostredia, udalostí, ľudí, ale aj tak zostanú vlastné len nám. My predsa máme tú možnosť, možnosť zabrániť ich zmene. Mali by sme si ich brániť a chrániť len pre seba. Druhým problémom, úzko spätým s tým prvým, je podľa mňa problém kladenia príliš veľkého dôrazu na povesť a na to, čo si myslia tí druhí. Myslím si , že každý z nás by si mal raz za čas položiť otázku, či je pre nás povesť naozaj taká dôležitá a prečo to tak je!? Pre niekoho možno nie je, ale myslím, že vlastné svedomie by určite malo byť dôležité pre každého.Svedomie si predstavujem ako sklenený džbán, naplnený vodou. Voda v ňom môže zostať číra po celý náš život alebo sa viac, či menej zakalí pod vplyvom našich lží. Klamstvá, lži a podvody predstavujú nečistoty, ktoré sa dostávajú do vody v džbáne a znečisťujú ju. Či máme čisté svedomie sa navonok vôbec nemusí prejaviť. Ale keď ho máme poškvrnené, ťaží nás ako závažie, ktoré so sebou musíme všade nosiť. Svedomie je naša súkromná vec, ktorú nemožno niekde len tak nechať a zbaviť sa jej ako smetí. Je to podobné ako so všetkým. Keď sa nám podarí urobiť niečo dobré a užitočné, nemusí si to nikto všimnúť, ale keď niečo pokazíme, spozorujú to všetci a okamžite.V literatúre som v súvislosti so svedomím našla niekoľko vyjadrení, s ktorými plne súhlasím. Napríklad v knihe Výroky slávnych ma zaujal výrok:„Zákony sú pominuteľné, ale svedomie je večné.“ (Luther)A čo je povesť? Povesť je podobne ako svedomie pre niekoho dôležité a pre iného nie. Je komplexom toho, čo si o nás kto myslí, či si nás ľudia vážia, ako sa im javíme, či nás majú radi... Je možné získať nejakú povesť, ktorá je pravdivá, či už dobrá alebo zlá, ale zároveň môžeme naše správanie, vystupovanie a vyjadrovanie ovplyvniť takým spôsobom, ktorý ostatných zmätie. A my získame takú povesť, po akej túžime. Otázkou však zostáva, akým spôsobom a za akú cenu!?Život je neustály boj. Je to aj boj ľudského svedomia s túžbami a snami, ktoré sú pre nás „nedosiahnuteľné“. Môžeme ich niekedy dosiahnuť len tak, že naše svedomie tento boj prehrá. Pre niektorých je úplne prirodzené, ak nechajú vyhrať svoje sny a túžby na úkor všetkého a všetkých. Takáto obeť, poškvrnené svedomie, pre nich nič neznamená a je zanedbateľná. Pritom nejde len o stratu ich morálnych zábran a ideálov, ale aj o stratu sebaúcty, dôstojnosti, priateľov, ich dôvery...Každý z nás chce byť dokonalý alebo tak aspoň v očiach iných vyzerať. Ale kto sa ním naozaj môže stať? Ja si myslím, že dokonalý nie je v skutočnosti nikto. Pre každého predstavuje dokonalosť niečo úplne iné a aj preto sme takí jedineční.Niekedy je pre nás mienka druhých natoľko dôležitá, že zabúdame, kto skutočne sme, kto sa skrýva pod povrchom, trblietavou pozlátkou, ktorá sa aj tak jedného dňa ošúcha a opäť to budeme „len“ my. Ale kto sme my, keď sa vlastne nepoznáme, neustále seba i iných klameme a hráme sa na niečo, čo nie sme? Kto alebo čo skutočne sme? Dúfam, že nie len dokonalý obal bez obsahu.Občas sa dostaneme do kolektívu ľudí, pre ktorých je klamanie, porúšania zásad a zrádzanie svojho svedomia niečo úplne prirodzené. V snahe vyrovnať sa im a udržať sa v ich blízkosti, robíme často veci, ktoré by sme inak nikdy neurobili. Porušujeme svoje zásady len preto, aby sme ich nesklamali alebo aby sme nevyčnievali z radu. Ale prečo sa im chceme podobať práve v tomto?Prečo vlastne klameme? Prečo sa na niečo hráme? Potom sa zamotávame do pavučiny lží, utkanej našimi vlastnými, neúprimnými slovami. Väčšina z nás má takých pavučín niekoľko, pričom každá z nich je pripravená pre inú osobu, s ktorou komunikujeme. Nečudo, že si neskôr nedokážeme zapamätať všetky lži, z ktorých sú tieto pavučiny utkané. Je ťažké pamätať si všetko, čo sme kde, komu a kedy povedali a nájsť správnu cestu von z tohto bludiska. Niekto ju nájde, niekomu sa to podarí, inému nie, pretože takáto pavučina sa môže ľahko pretrhnúť a my zostaneme uväznení vo svojich klamstvách.Samozrejme česť výnimkám. Verím, že sú medzi nami aj takí, ktorí ešte stále veria v silu pravdy a pavučiny lží by sme u nich hľadali len márne.Skúste si prestaviť situáciu, kedy by ste si mali vybrať medzi klamstvom priateľovi a pravdou, ktorá by mu mohla ublížiť. V takýchto situáciách sa nachádzame takmer každý deň a rozhodnutie zostáva len na nás a na našom svedomí. Keď si máte vybrať medzi pravdou, ktorá môže ublížiť a milosrdnou lžou, ktorá oddiali sklamanie, je to ťažké rozhodovanie. Pravda síce môže zabolieť, ale ak niekoho oklameme a on na to neskôr príde, ublížime mu ešte viac, pretože ho nie len oklameme, ale aj sklameme. Sklamať nemusí len informácia, ktorú sa neskôr oklamaný dozvie, ale zároveň ho sklameme aj my, naše lži alebo nedôvera v jeho priateľstvo a pochopenie. Myslím si, že tvrdenie, ktoré hovorí, že lož má krátke nohy a skôr, či neskôr nás dobehne, je stopercentne pravdivé. A preto by sme sa mali snažiť za každých okolností lož predbehnúť a nedovoliť jej, aby zničila naša vzťahy a priateľstvá. Niekedy môžeme mať pocit, že lož sa niekde pozabudla alebo zastavila, aby sa mohla občerstviť, ale verím, že nás nikdy nesklame a svoju prácu vždy dokončí.Smutné je však to, že väčšina z nás sa rozhodne pre lož, pretože sa bojíme následkov, ktoré by pre nás mohli po vyslovení pravdy vyplynúť. Ale mať strach nie je riešenie. Myslím si a mrzí ma to, že väčší strach máme o seba, ako o druhých, tých ktorých sa to týka predovšetkým, pretože sa im klame. A opäť sa raz správame ako absolútni egoisti. Keď sa stretávate s novými ľuďmi, asi všetci premýšľame o tom, čo im povedať, ako sa správať, aby sme sa im zapáčili. Niekedy možno nedokážeme alebo nechceme odpovedať na všetky otázky úplne pravdivo. Rozhovor sa väčšinou začína jednoduchými otázkami, na ktoré nemusíme hľadať odpovede vo sfére klamstiev. Ale neskôr dostaneme zložitejšie, osobnejšie otázky, na ktoré často ani nemáme chuť odpovedať. Občas sa však zdá lepšie nepovedať pravdu, ako neodpovedať vôbec. Z týchto dvoch možností si musí každý vybrať sám.Klamstvo nám pomáha vytvárať si isté ideály, predstavy o tom, ako by malo všetko okolo nás vyzerať a fungovať. Ale ideály nás začnú postupne ovládať, manipulovať nami a nakoniec z nás zostanú len trosky, ktoré nie sú nikdy s ničím spokojné. Ideál predstavuje väčšinou niečo, čo nemožno dosiahnuť alebo len veľmi ťažko a zväčša nie s pravdou na jazyku a už vôbec nie v srdci.Ideály nemáme a netvoríme len vy a ja, ale obklopujú nás neustále na každom kroku a vytvára ich spoločnosť, ktorá núti ľudí uveriť, že veci by mali byť univerzálne, konformné a nemali by sme sa pýtať “prečo?“. Všetci sme nejakí a každý z nás je iný. Prečo sa potom máme pokúšať o nemožné a zároveň „nezmyselné“ a to, zmeniť sa tak, aby sme boli všetci rovnakí. To sa predsa nemôže nikomu podariť. A už vôbec nie preto, aby sme niekomu vyhoveli aj za cenu zrady našich vnútorných zákonov a presvedčení.Nie som pesimista, ale už pár rôčkov neverím v zázračnú zmenu spoločnosti alebo v ideálny svet. Možno by to za pokus stálo, ale myslím si, že ideálnosť nemá presnú definíciu a preto by nikdy nemohla vyhovovať všetkým. Keby sa to aj podarilo, neviem si predstaviť život a svet bez boja protikladov, ktoré sa „údajne“ priťahujú. Svet bez zla, ktoré by asi do ideálnosti nepatrilo, by nebol ani dobrý, ani zlý. Zlý nie, pretože zlo by neexistovalo a dobrý tiež nie, lebo by sme nevedeli, čo je dobro, keďže by sme ho nemali s čím porovnať.Ideálne veci, ideálni ľudia, ideálne vzťahy, ideálne všetko, na čo si len človek spomenie. Nič z toho neexistuje. Život, to nie sú šaty ušité na mieru. A vlastne na akú mieru by mali byť ušité, keď ideálna, jednotná neexistuje? To by znamenalo, že každý z nás by mal už pri narodení dostať do vienka šaty, ktoré by nosil po celý život a nikdy by ich nesmel vyzliecť. Nie je to také jednoduché. Takto to v našom „neideálnom“ svete nefunguje. Život si formujeme sami a nemali by sme sa spoliehať na ideály, ktoré nám neustále klamú a niečo sľubujú.O svedomí a povesti sa dá hovoriť pri každej príležitosti a obe nás sprevádzajú na každom kroku, napríklad aj v škole. Nie je zriedkavé, že sa chcú žiaci učiteľom zapáčiť a urobiť na nich dobrý dojem, ale môže to platiť aj naopak. Obom stranám záleží na povesti a na tom, čo si o nich ostatní myslia.Zo strednej školy si pamätám prípady, kedy povesť žiaka predbehla a profesori ho mali už vopred zaškatuľkovaného a označeného nejakou nálepkou. Nezaujímala ich osobnosť žiaka, jeho správanie a ani sa nepokúšali spoznať ho.Život je jedna veľká „spoločenská hra“, ktorú hráme všetci s očakávaním ako sa skončí a kto zvíťazí. Čo to ale výhra v skutočnosti je? Vyhrá snáď ten, kto prežije najdlhšie, kto spozná najviac ľudí, kto urobí najviac dobrých skutkov, rozdá najviac lásky...? Výhra v hre života sa nedá ani odmerať, ani odvážiť a už vôbec nie finančne ohodnotiť. Nikto z nás v skutočnosti nevie, či má táto hra nejaký koniec alebo či v nej môže niekto vyhrať. Aj pravidlá si tvorí každý sám. Niekto hrá podľa nich, ale mnohí ich aj porušujú. Porušiť ich môžeme napr. vtedy, keď niekoho oklameme alebo preskočíme naraz viac políčok ako je dovolené. Niekedy to urobíme vedome, ale inokedy si to vôbec neuvedomujeme, pretože po niečom túžime, za niečím alebo za niekým sa veľmi ponáhľame. Omnoho častejšie premýšľame o tom, čo si o nás kto myslí alebo pomyslí, keď urobíme to, či ono, ako na to, čo zostane z nášho svedomia po záplave lží, ktoré vypustíme z úst. Život predsa nie je o tom, niekomu sa zapáčiť, niekoho ohúriť alebo klamať seba samého. To nám náš život neuľahčí, ale naopak skomplikuje. Ľudia sa nám začnú vyhýbať a prestanú nám dôverovať. Život bez ľudí nám blízkym sa ani neoplatí žiť.Myslím si, že najnebezpečnejšie a najhoršie je klamať sám seba. To sa nedá naveky a raz na to človek doplatí. Poškvrniť svoje vlastné svedomie nemôže nikomu a ničomu pomôcť, naopak len ublížiť. Najviac ma desí pomyslenie, že v dnešnej dobe, často mnohými nazývanej ako „neosobná“, nie je neobvyklé klásť dôraz na povesť a na to, čo si myslia iní. Obávam sa, kam nás takéto správanie dovedie a či budeme schopní naučiť aj ďalšie generácie, aký je rozdiel medzi dobrom a zlom, úprimnosťou a pretvárkou, svedomím a povesťou...Mali by sme sa o to aspoň pokúsiť a nezabudnúť, čo je dôležité a čo nie.

Dominika Kenížová

Dominika Kenížová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Niekto múdry raz povedal : "Nevadí, ak sa na ceste života potkneš, pretože je to znak, že kráčaš". A ja sa snažím vždy kráčať s úsmevom na tvári :-) Zoznam autorových rubrík:  Sme takí, akí sme :-)Múdrosti a protesty počas štúdČo o mne prezradia tieto riadkMoje obyčajné dni ako na dlaniSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu