reklama

Učiť alebo učiť sa ?

Hovoriť alebo písať o niečom tak blízkom alebo verejne známom, ako je škola a všetko s ňou súvisiace, je veľmi ťažké. Mala som obdobie vo svojom živote, keď by som povedala, že učitelia a žiaci by mali byť rovnocennými partnermi, ale dnes už nie. Dnes si myslím, že učiteľ, samozrejme nie každý, je alebo by mal byť autoritou. Ak nič viac, slušnosť nám káže, byť zdvorilí k osobám od nás starším. A tými učitelia sú. Úplná voľnosť by vôbec nebola prínosom. Tak ako ja, všetci dozrievame a stávame sa múdrejšími. V období detskej „hlúposti“ by v prostredí úplnej voľnosti neboli všetci ochotní učiť sa a už vôbec nie poslúchať učiteľov. Ale keď už máme „dosť rozumu“, treba nás nechať rozhodovať o našom živote aj za cenu toho, že urobíme chyby s tým súvisiace. Pri rozhodovaní nás možno poučiť, ale nenásilnou a priateľskou formou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu

Niekto múdry raz povedal: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“ S týmto výrokom sa plne stotožňujem. Myslím si, že učiť by sme sa mali stále a nejde len o vedomosti a informácie, aké sa učia v škole. Učiť by sme sa mali všetci a za každých okolností. To znamená, že výnimkou, v každom prípade, nie sú ani učitelia, ktorých považujeme za „najmúdrejších“ a tých, ktorí nás majú učiť.Nemyslím si, že veta: „Škola základ života.“ je presné vyjadrenie toho, o čo by sme sa mali snažiť. Moja vlastná verzia by znela asi takto: „Škola sú schody, ktoré nás vedú k životným cieľom, prostredníctvom učenia.“Ja si učenie predstavujem ako vzájomné obohacovanie sa o nové informácie a skúsenosti napríklad medzi učiteľom a žiakmi. Mnohí z nás majú „na očiach klapky“ a nepozerajú sa okolo seba. Vidíme len veci, ktoré nás zaujímajú a bytostne sa nás dotýkajú. Ani učitelia nie sú výnimkou a tiež takí bývajú. Zaujímajú sa často len o svoj predmet, svoje zameranie a niekedy sa natoľko zahľadia do učenia, až zabúdajú, že učia iných a neopakujú si to len pre seba alebo preto, aby za to dostali peniaze. Takéto skúsenosti mám zo strednej školy aj ja. Na vysokej škole som sa našťastie stretla s otvorenejším a ohľaduplnejším prístupom a preto sú moje súčasné dojmy určite lepšie ako minulé skúsenosti.Učitelia občas zabúdajú, že nejde len o prečítanie, či citáciu poučiek z kníh, ktoré majú aj žiaci a to isté by mohli urobiť sami a bez pomoci. Učiteľ by určite nemal prísť, „odrapkať“ príslušnú časť učebnej látky, vziať si veci a opustiť triedu.Ide predsa o niečo viac, nie? Myslím si, že učiteľ by mal vedieť žiaka zaujať a priblížiť mu učivo tak, aby ho pochopil a nemal dôvod zabávať sa počas hodín. Monotónny monológ učiteľa je únavný a je takmer nemožné, byť pozorný po celý čas.Na strednej škole, respektíve na gymnáziu, som sa stretla s rôznymi typmi učiteľov a s odlišnými prístupmi k žiakom. Mali sme napríklad profesora fyziky, ktorý nám nedokázal učebnú látku priblížiť alebo prakticky osvetliť. Kreslil nám veľmi zložité schémy, na princípe ktorých mali fungovať rôzne prístroje alebo javy. Bol to rok, na ktorý síce nikto z mojich bývalých spolužiakov nezabudne, ale nepamätáme si z týchto hodín nič, čo by sa týkalo fyziky. Ďalším príkladom je profesor, zhodou okolností tiež fyziky, ktorý bol presným opakom. Tvrdil, že poučky sú pre život úplne nanič. Všetko vysvetľoval prakticky a učivo nám približoval pomocou príkladov zo života. Súhlasím s tým, že učiteľ by mal byť autoritou. Ale autoritu si človek musí zaslúžiť. Nemožno niekoho rešpektovať, uznávať a súhlasiť s ním len preto, že je „autoritou“, človekom, ktorému takúto nálepku pridelili po štúdiách. Je azda každá autorita, učiteľ, lekár, odborník naozaj ten pravý, ktorý nás môže niečo naučiť a ktorý má len tie najlepšie úmysly? Nemyslím si! Učiteľ by v prvom rade nemal byť pre žiakov „postrachom“. Len čo vstúpi do triedy, osadenstvo, so strachom v očiach, čaká, čo sa bude diať. Strach na vyučovacích hodinách nemá žiadny výchovný ani vzdelávací význam. Žiaci sa boja vyjadriť svoj názor, prejaviť sa (a vtedy môže dôjsť k absolútnej prevahe učiteľa a jeho monológu). Vtedy žiaci nechodia do školy radi a z hodín si neodnášajú nič zaujímavé ani užitočné. Vynútená autorita založená na strachu je autoritou, ktorá nič neznamená, je to len slovom zo slovníka.Zažila som aj strach z profesorky. Takýto strach vychádzal z jej odmeraného prístupu k nám. Vždy keď otvorila dvere do triedy, všetci sme okamžite zmĺkli a báli sa, čo bude nasledovať. Zmenilo sa to, ale až po niekoľkých rokoch.Hodnotenie žiakov reprezentujú známky. Tieto sú „rozdávané“ podľa tabuliek, zostavovaných tými „hore“, ktorí o nás žiakoch, tu „dole“, nič nevedia. Tabuľky slúžia ako schémy hodnotenia výkonov žiakov podľa vopred určených stupníc. Ale sú žiaci natoľko rovnakí a porovnateľní, že ich je možné hodnotiť podľa schém a tabuliek? Nemalo by sa na nich pozerať skôr ako na jednotlivcov a individuality? Každý z nás má predsa iné schopnosti, prednosti a na to by mal brať učiteľ ohľad. Nemal by sa hodnotiť len výkon podľa tabuliek, ale hlavne pokroky v rámci možností žiaka. Hodnotenie nemusí byť a v škole zväčša ani nie je, objektívne. Zlá známka nemusí vždy bezpodmienečne znamenať neznalosť odpovede alebo učebnej látky. Tak isto ani dobrá známka nemusí zodpovedať vedomostiam žiaka. Mať dobré známky je cieľom väčšiny žiakov, aj keď to v skutočnom svete vôbec nič neznamená. Myslím si, že je dôležité posudzovať žiaka podľa schopností a vedomostí, ktoré je schopný zvládnuť a nie, ktoré by mal podľa tabuliek dosiahnuť. Učiteľ by mal oceniť každý pokrok, nie len kritizovať a karhať za chyby alebo zaváhania. Samozrejme by mal na chybu upozorniť alebo nejakým spôsobom potrestať nesplnenie úlohy, avšak len primeraným. Najskôr by sa mal zaujímať o príčiny nesplnenia týchto požiadaviek a úloh. Tie môžu byť objektívne a potom by trest nebol adekvátny a žiaduci. Pri písaní som si sama odpovedala na pár otázok a uvedomila zopár vecí, možno ste sa zamysleli aj vy. Trvám však na tom, že učiteľ by mal žiaka rešpektovať tak, ako by mal žiak rešpektovať učiteľa. Aj keď dogmou zostáva, že učiteľ ako starší má nárok na našu úctu a môže sa stať autoritou.Myslím si, že žiak by si mal z hodiny odniesť nové, zaujímavé poznatky a doma pri ďalšej príprave si ich len utvrdiť a pridať k nim, niekedy dôležité, teoretické poučky.Samozrejme som mala aj vynikajúcich profesorov, ktorí sa nám snažili vždy vyjsť v ústrety. Požadovali od nás aj isté vedomosti, ale tieto požiadavky neboli ani prehnané ani nezmyselné. Za to som im veľmi vďačná. Niektorí z nich nás neučili len veci v súlade s učebnými osnovami, ale učili nás aj o živote a o nás samých. Môj odkaz pre učiteľov by bol asi takýto: „Berte nás ako individuálne bytosti s chybami, náladami, názormi a pomôžte nám nájsť cestu, ktorá je pre nás „tá pravá“.“ Budeme Vám za to vďační a ochotní znášať, pre nás niekedy, negatívne stránky spojené s učením.

Dominika Kenížová

Dominika Kenížová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Niekto múdry raz povedal : "Nevadí, ak sa na ceste života potkneš, pretože je to znak, že kráčaš". A ja sa snažím vždy kráčať s úsmevom na tvári :-) Zoznam autorových rubrík:  Sme takí, akí sme :-)Múdrosti a protesty počas štúdČo o mne prezradia tieto riadkMoje obyčajné dni ako na dlaniSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu